Bolo ráno a chlapec sa zobúdzal s tým istým pocitom ako včera . „Čas na hlúposti alebo makať na svojich veciach ?“ Sadol si za počítač , zapol facebook a pozoroval to , čo videl aj včera – rovnaké tváre , rovnaké ahoj , rovnaký prístup . Všetko to bolo rovnaké . Stále dookola kto sa ako opil , aká bola dobrá párty , aké sú krásne na fotke . Neznášal stereotyp . Zapol hudbu . Už nejakú dobu nemal presne určenú svoju obľúbenú skladbu . Repráky naplno , postavil za zo stoličky a nahodil na seba mikinu . Prešiel cez posteľ k skrini, otvoril ju a znova , tak ako vždy , vytiahol druhú mikinu . Popritom si pospevoval skladbu , no nie tú čo hrala v reprákoch . Bolo jedno aká skladba tam hrala , hlavne že bola naplno . Presne tá mikina mu pripomínala , že má byť v niečom iný ako ostatní . Že aj keď celý deň býva stereotypom , stačí jeden moment a stereotyp zmizne . V tom do izby vbehla jeho mama . Povahou si boli podobní , až na to , že on bol kúsok výbušnejší . Bola pokojná, tak ako vždy , nič iné sa teda ani čakať nedalo :“Daj to prosím ťa potichšie .“ Pomaly prešiel k počítaču a repráky stíšil . „Poď dole , raňajky máš na stole .“
Zišiel dole . Tam videl opäť to isté : rožky s nejakou pomazankou . Opäť , zas a znova . Rýchlo to do seba nahádzal a zbehol do kotolne . Otvoril dvere , rýchlo , tak ako vždy , ukradol cigaretu z maminej krabičky a zapálil si . Pre istotu zavrel dvere a otvoril vrátka na peci . Dym dýchal do pece a popritom robil krúžky . Pomaly šluk za šlukom vychutnával horkú príchuť dymu . Občas mal obrovské chute , inokedy zas nie. Bolo to podľa nálady , ktorá však zo dňa na deň v roku 2015 klesala . Tak fajčil čoraz viac . Niekedy aj celú krabičku , niekedy dve , no na tri sa zatiaľ nedostal . Špak vhodil do pece . Vybehol opäť hore , spravil si kávu a rýchlo išiel do svojej izby . Bolo to to isté ako včera? Áno bolo . Každým deň bol o tom istom . Snažil sa občas ho zmeniť , že spravil niečo naviac , občas niečo menej . No takto isto malo byť celý najbližší týždeň . Prázdniny . Takže rovnaký stereotyp . No chcel niečo viac . Občas vybehol , no nik vonku . Keď aj za niekým zašiel , všetci sedeli za virtuálnou realitou . Zašiel za budovu a zapálil si , tentokrát už svoju cigaretu . Občas ich mal odložené u kamaráta . Sám netušil prečo . Možno to bol strach z otca, možno niečo iné . Mnoho strachu však už nemal . Nemal už štrnásť , keď bol vystrašený zo všetkých veci, čo ho obkolesovali . Kedysi blúdil , no teraz už bol zablúdený . Chápeš ? Keď jednoducho chceš zmenu , no nejde to . Čosi ťa ťahá dole . A nevieš čo to je . Presne tak to mal . No nevedel ako sa toho zbaviť . Netušil čo ho ťahá . Už si povedal , že jednoducho príčinou si je on sám . Moc na ňu myslel . Na dievča , ktoré ostalo s človekom , ktorý si ju neváži a využíva ju . No ona bola moc naivná na to , aby tomu rozumela. Toľko krát sa jej snažil pomôcť . Za dobrotu na žobrotu sa vraví . Možno mal zlomené srdce , možno len chcel ešte viac . Bol zo všetkého sklamaný.
Nastalo jedenásť hodín a ľudia pomaly putovali do kostola . Jedna babka , ktorá išla dole cestou po ňom zazrela . Už dávno mu vravela , či nieje veriaci . On jej odpovedal : „Ten kto je veriaci , si to nepotrebuje dokazovať tým , že chodí do kostola .“ Viac sa o tom nebavil . Nechcel riešiť to , čomu aj tak nepochopia . Taký bol celý čas . Keď nebolo o čom , odišiel . Celý deň tak pokračoval . Vošiel do izby , pustil si hudbu a písal . Veľmi rád písal . Či už básne , alebo len tak . Bola to jediná vec čo ho napĺňala . Ako keď niekto rád varí , alebo také niečo . Potom prehliadal staré fotky , počúval staré pesničky a tak sa vracal do minulosti. Hlavou úplne inde v snoch , v minulosti , v budúcnosti no premýšľal aj nad prítomnosťou . Otázky typu „čo teraz , kam , čo ?“ a podobné , mu stále vírili hlavou . V hlave mal disco , ktoré samo skákalo sem a tam . Možno preto sa nevedel rozhodnúť .
Večer si išiel sadnúť do krčmy . Rád znova „tak ako vždy“ sedel sám a písal . Do uší nasadil slúchadlá , pustil hudbu a písal riadok za riadkom. Išlo mu to z hlavy samo . Cigareta za cigaretou padali rovnako , ako padali slová na papier . Písal veľmi dlho , keď ale začal písať „rovnako ako pred snehovou búrkou , ako pred citmi , boli všade no len nie tam , kde sme boli my“ . Vtedy sa zasekol . Išlo to z hlavy samo , no toto ho zasiahlo . Kdesi tam cítil tú dýku. Spomenul si na ňu , na jej tvár , na jej úsmev , slová ktoré medzi nimi padli a znova ho to vzalo . Tak ako vždy . Chcel jej napísať , chcel ju znova vidieť . Prečo si ho blokla ? On chybu nespravil . Nemôže za nič , čo sa stalo . Znova ďalšia a ďalšia . Cigarety padali samé od seba . Vtedy mu prišlo zle . Rozbehol sa na záchod . Nahol sa nad misu a naťahovalo ho . Vopchal si prsty do hrdla a vtedy to z neho vyšlo . Všetky pocity vyvrátil von . Sedel pred misou ešte asi minútu , kým vedel , že už to z neho vyšlo . So slzami v očiach došiel k umývadlu a prepláchol si tvár . Pozrel sa na seba v zrkadle oproti . Pochudnutá tvár poznačená stresom a strachom bola celá mokrá , oči červené , z plaču , ktorý sa zastavil behom chvíle . Zdalo sa , že už to je ok . No bolo to stále rovnaké . Ako každý deň – Tak ako vždy .