Denník 2nula15

Mobil mal zatiaľ vo vrecku , no už hodnú chvíľu sa rozhodoval či to spraví . V podstate od rána sa rozhodoval nad tou myšlienkou . „Zavolám ? Nezavolám ?“ Tieto dve vety mu vkuse vírili v hlave . Opäť fajčil jednu od druhej . Len tak sedel , pozeral von oknom a sledoval vtáky na strome . Boli tak pokojné , kľudné . Len poskakovali z konáriku na konárik a lietali slobodne svetom . Prečo on taký nemohol byť ? Možno by mu bolo lepšie , keby predsa len zavolal . Dofajčil a prišla tá chvíla . Vytiahol mobil z vrecka , našiel číslo toho dievčaťa , ktorej už dlho nevedel prísť na meno a klikol na volať . „Som v keli . Nezvládnem to . Určite ma pošle do čerta . Som pre ňu hajzel , neznámy človek . Nič z toho nebude . Ách stále to zvoní a ona nezdvihla ,“myšlienky mu lietali hlavou keď v tom sa z telefónu ozval jej nádherný hlas : „Áno ?“ Srdce mu išlo vyskočiť z hrude . Dýchal tak nahlas , že to počuli asi aj susedia . „Kto je tam ? Haló ?“ Zložil to … Nastali výčitky , prečo vlastne zavolal . Vytiahol ďalšiu cigaretu a fajčil . „Prečo sakra !?“ Odpovedal si ale sám . Prečo si predtým vravel v hlave , že to nezvládne ? Práve preto , lebo vedel , že to nezvládne . Nemal to vôbec robiť . Bol ešte nepokojnejší ako predtým . Inak to nešlo . Asi …
Vybehol von . Slnko pražilo , no zároveň zospodu naňho liezol silný mráz . Všade bol ľad , sneh sa mu vŕtal do mozgu a zmrazoval negatívne myslenie . Predsa len tento pohľad bol veľmi krásny . V uliciach bolo ticho , no hluk zároveň . Tí ľudia – čo to má vlastne byť ? Každý ich krok bol hlučný ako výbuch sopky , no ich slová akoby zamŕzali . Stačí jeden pozdrav ? Možno aj hej . „Dobrý deň “ , pozdravil sa okoloidúcemu chlapovi . Ten však len zazrel a kráčal ďalej . Takto to je už asi bežné . Hlavou ale letela siréna . Neskutočné hučanie . Čo to má byť ? … Vošiel do krčmy , kúpil si pivo a sadol si za stôl . Vytiahol malý denníček a začal si doňho kresliť . Kreslil akési ornamenty , alebo také niečo . Popritom stále rozmýšľal nad tým , čo sa stalo ráno . „Chlapče akýsi si sklamaný nie ? Keď to inak nejde , musíš sa opiť !“ skríkol naňho chlap , čo práve odchádzal . „To ti pomôže , mne to vždy pomohlo , kukni sa , aký som spokojný !“ Odkráčal ku vchodu a popritom si spieval akúsi nemelodickú skladbu , ktorá nedávala význam . Piť nieje trestom , nieje ale ani výhrou . Ale aj tak … Nazdravie
Nastal večer . Ten deň bol tak rýchly že ? No on bol úplne inde . Ležal za budovou obecného úradu , zvratky mu stekali po bunde , tak isto aj krv , ktorá mu tiekla z nosa , ktorý si rozbil pri páde . Slzy už zaschli na tvári , podobne zaschla aj krv . Bola zima . Neskutočná zima . Ten mráz bol však v tento moment rovnako chladný ako on . Nervy mu prelietali mozgom . Nerozumieš tomu ? Tak si to ešte nikdy nezažil . On už mal všetkého po krk . Možno za to mohol ten alkohol , ktorý mal práve v krvi . Viac toho vypiť ani nemohol . Duša bola čierna rovnako , ako jeho kolená , ktoré padali po každom metri do bahna a špinavého snehu . Pľúca nevládali dýchať pod tou ťarchou smogu , ktorý vtláčal do svojho tela . Bol koniec . Cítil pád a viac si nepamätal … Tma ho uniesla preč .