Ležal v posteli . Nevedel ako sa dostal domov , netušil čo sa dialo . Otec bol naňho nahnevaný , tak isto aj mama . No bolo mu to jedno . Ležal a ani sa nepohol . Pozeral sa do stropu . Aj ten strop bol zaujímavejší , ako všetko ostatné , čo sa nachádzalo okolo . Už to ale nevydržal , ležal tak približne hodinu . Posadil sa na posteľ a teraz pre istotu čumel na zelenú stenu oproti . Bolo mu neskutočne zle . Krv mal ešte stále zaschnutú na končeku nosa , inak bol prezlečený do pyžama , špinavé veci zmizli , tak ako zmizlo aj jeho myslenie . Po dlhej dobe sa uchýlil k plaču . Nevedel čo a ako sa stalo , vedel len prečo sa tak neskutočne opil . Slza za slzou dopadali na podlahu . Pomaly sa z nej stávalo more . Opäť schytil do ruky mobil a začal volať . Presne tej , ktorej nevedel prísť na meno . Poriadne to ani nezazvonilo a už sa ozval hlas . „Áno ?“ Bol veľmi rozrušený a nevedel čo presne jej má povedať . „A..ahoj,“hovoril to s veľmi roztraseným hlasom . Však samozrejme , nikto keď plače , nerozpráva plynule . Bol z toho až moc mimo . Takto pohltený do všetkého . Duša môže byť občas kráter , lenže on ich mal dva . „Ahoj …,“nastalo krátke ticho ,“čo chceš odo mňa ? Myslím sme si to už všetko vysvetlili predtým nie ? Je koniec predsa . Nechcem , aby si sa mi takto z ničoho nič ozýval . Ak zistí , že si mi volal , tak to neskončí dobre .“ On sedel s mobilom v ruke , počúval čo povedala . Opäť si to premietol v hlave . (Neskončí dobre . Aha . Takže je to predsa len tak , ako som si myslel .) „Dobre tak … Ahoj teda , len … Len som chcel vedieť , ako sa máš a … ach , ale nič ahoj . Kašlem na to .“ Zložil . V tom momente prišla do izby jeho mama . Nevyzerala už až tak naštvaná , ako ráno , keď ho zobudila . „Poď dole , raňajky už sú na stole . Otec je v robote ,tak sa môžme vkľude porozprávať .“
Obliekol sa do teplákov , nahodil tričko , mikinu a zbehol do kuchyne . Na stole ho čakala praženica so slaninou a pohár teplého čaju . Sadol si oproti mame . Tá sedela zamyslená a opretá rukami o hlavu . „Tak … čo mi povieš ? Prečo si prišiel dnes ráno taký doriadený ? Priniesol ťa domov sused . O šiestej ráno . O šiestej . Vieš aký to je čas ? Počúvaj ma . Problémy sa dajú riešiť aj inak ako tým , že sa opiješ . Som tu od toho ja . Vždy ti poradím a pomôžem . Prosím ťa už to nerob . Sľúb mi to .“ Očakával v tom momente niečo horšie . Prikývol a keď mám pravdu povedať , ani sa mu nečudujem . Bol tak dochrámaný , že to ani nebolo možné . Keď dojedol , vošiel do kúpeľne a dal si letnú sprchu . Umyl zo seba ten hnilobný pach alkoholu a vošiel hore do izby . Otvoril si balkón , zapálil cigaretu a pomaly bafkal . Vzduch vonku bol chladný aj keď svietilo slnko . Obloha bola modrá a mraky sa zdržovali skôr na juhu pri horách . Popri všetkej tej kráse , ale stále myslel na ten telefonát . (Ak zistí , že si mi volal , tak to neskončí dobre . Čo tým myslela sakra … Veď predsa najprv povedala , že majú dobrý vzťah , potom mi zas plakala na ramene , potom zas že to je v pohode , neskôr že ju klame , deň na to , že on ju v ničom neklame . Sama predsa nevie , čo vraví .) A takto sa to vlieklo už veľmi dlhú dobu . Bohužiaľ nevedel prísť na liek , ktorý by ho vyliečil . Stačí že niečo uvidel alebo počul , okamžite si na ňu spomenul . Prečo to bolo stále to isté dookola ? Neviem , možno nechcem vedieť . Nebol ale pokoj .
Nastal večer . Vybehol von . Lampy blikali , svietili , autá lietali po uliciach a mladý popíjali po bokoch ulíc lacné víno a vodku . Už mu bolo lepšie ako ráno . Z boku však naňho zazerala akási tmavá postava v kapuci . Vytiahol cigaretu a zapálil si . Stále sa naňho tá postava dívala . Nevšímal si to . Kráčal ďalej . V tom však začul to , čo nečakal : „Ahoj ,“ bola to ona . Zastal . Kolená sa mu podlomili a zalial ho na chrbte pot . Otočil sa na päte smerom k nej . Stála presne za ním . Cítil jej vôňu , na brade cítil jej horúci dych . „Čo je ?“, chcel už odísť preč , no niečo mu vravelo , že má ostať . Ten pocit keď na jednom pleci máš anjela a na druhom démon . Anjel hovorí , že by mal ostať , možno tým niečo napraví , démon , že by ju mal poslať preč a odísť . Bolo mu veľmi ťažko , behom tých pár sekúnd . (Čo spraviť sakra ?) Vtedy konečne odpovedala . „Nič len … Len tu čakám … Však vieš na koho . Chcela som ťa len pozdraviť a … ako inak ?“ , vyzeralo to znova tak , že chcela povedať niečo iné , no potom si to premyslela a povedala úplný opak . Alebo si ma splietla , teraz ľutovala , že sa mu pozdravila . „Vcelku pohodka … Ech , asi by som mal radšej ísť . Lebo … veď vieš .“ Usmial sa , no úsmev bol falošný . Videla to ? Keď sa otáčal , tak mu úsmev veľmi rýchlo klesol . „Prišiel si ako orol a odchádzaš ako netopier ?“ Opäť zastavil . To boli jeho slová . Pozrel sa na ňu . Z očí jej utekal potok emócií . Nie … nechcel to ďalej riešiť . Pokračoval ďalej do tmy . Ako netopier . Uzavrel sa do svojej schránky , no tá sa pod návalom emócií takmer pretrhla . Ona bola druhou schránkou , ktorá však bola otočená na dve strany a bola otvorená emóciám . Nebo sa zatemnilo , zatemnil sa jeho pohľad a pokračoval v putovaní do temnoty .