Prešiel až na druhú stranu cez ulicu , kde preskočil oplotenie a sadol si tam na lavičku . Bol tam dom , v ktorom nikto nebýval . Lavička ale bola ako nová . Vždy na nej sedávali po večeroch s partiou a fajčili , popíjali a smiali sa . Už nejakú dobu ale nie … Bolo mu všetko jedno , telefonáty od kamarátov nezdvíhal . Načo ? Povedal si . Sadol si a díval sa do tmy . Popri tom prúdení dymu si ani nevšimol jednu vec . Za ním bola osoba . Andrea , jediná z mála osôb , s ktorými sa dokázal porozprávať . Fajčil jednu za druhou . Keď sa dostať k približne štvrtej cigarete ozval sa za ním hlas . ,,Nemal by si toľko fajčiť , hihi .´´ Okamžite vedel kto to je . Zavesila svoje ruky okolo jeho krku a zobrala mu z úst cigaretu . ,,Vieš , že to škodí .´´ Chcela si potiahnuť , no vytrhol jej cigaretu z rúk a potiahol si znova . ,,Viem … Ty si feťáčka Aďa . A mne ideš vravieť že fajčenie škodí . Kľud .´´ Snažila sa tváriť naštvane , no nikdy jej to nešlo . Bola ako klaun . Nikdy jej z tváre úsmev neklesol . Vytiahla si z vrecka škatuľku a v nej mala svoje kráľovstvo . Biely prach , trávu , tablety … Všetko čo z nej robilo klauna a psychopata . ,,Nemala by si sa zahrávať s diablom .´´ Posunula sa kúsok bližšie a chytila ho za koleno . ,,To on sa zahrávam so mnou heh .´´ V tom momente som sa postavil , horiaci špak som hodil k jej nohám a pomaly som odišiel cez plot : ,,Dobrú noc Andrea .´´
Papier bol zaplnený už všeličím , ale toto tam ešte nemal . Kreslil len akési čiary . Vkladal ich do obrazcov a z toho vznikol jeden kompletný – tvár . Oči zafarbil na hnedo , pod oči dokreslil modré čiary smerujúce k brade , prirobil ceruzou vlasy a papier skrčil a odhodil na bok miestnosti k skrini . Ako to , že sa toho nemôže zbaviť ? Stále vidí ten obraz jej tváre . Musel ju stretnúť ? Alebo vlastne musel ju spoznať ? K čomu to bolo dobré ? V Boha veril . Občas sa rozprával aj s „ním“ no vyznelo to , ako keby sa rozprával sám so sebou . Vyhľadával chyby v chybách , chyby v radosti , v šťastí , v smútku , vo všetkom čo obsahovalo jednu z najdôležitejších vecí pre ľudí – pocit . Či bol ten pocit dobrý alebo zlý , vždy sa to dalo využiť a zmeniť . No toto nie . Niečo na tom bolo zle , chyba v systéme alebo tak nejak to popisoval . Nemohlo sa predsa len jemu diať to zlé . Prišlo by niekedy aj niečo dobré po tej dlhej dobe ? Prešli už tri roky a stále sa nič nezmenilo . Tri roky len nešťastie . Po smrti starého otca sa cítil omnoho sám , ako keď bol pri ňom a radil mu .
[Spomienka] -Starký ? Môžeš mi dať peniaze na nanuk , prosím ťa . Mám veľkú chuť na nanuk , neskutočnú , kým je otvorený obchod . – – A zaslúžiš si ? – , zazrel po ňom , našpúlil dolnú peru a sklonil hlavu , – Jasne že hej . Veď som celý deň počúval . – Starý otec sa len usmial . Postavil sa a prišiel k linke . – Ten riad , keď ho odpraceš , dostaneš peniaze . Nikdy nikto nedostal nič zadarmo . Najprv si to musíš odmakať , potom získaš to , po čom túžiš . – Všetko poupratoval , starý otec mu dal peniaze a on sa spokojný vybral do obchodu . Kúpil si nanuk , po ceste ho celý zjedol až došiel k bytovke . Vošiel do bytu a vypytoval sa na množstvo vecí : – Počuj a keď budem usilovne pracovať , tak ma budú mať ľudia radi ? – , starý otec sa otočil a usmial sa na svojho vnuka – Kto by predsa teba nemal rád ? – [Spomienka]
Zobudil sa . Bol to len sen sakra ? Cítil sa , akoby to bolo živé . Boli dve hodiny ráno , keď sa z toho sna prebudil . Áno , kedysi dávno sa to stalo , ale to bolo dávno . No čo mu tým chcel starý otec povedať … Jedna otázka , ktorá mu bude opäť až do rána vŕtať hlavou . Až dokým nebude svetlo …