Ráno , na nič spánok . Spal tri hodiny a zobudil sa . Posledné dni ubiehali veľmi divne a rýchlo . Nič z toho čo sa udialo si takmer nepamätal . Domov nechodil , objavil sa tam raz za čas, potom opäť zmizol . Jediným pomocníkom mu bol papier a ceruza . Odišiel na lúku a začal kresliť . Kreslil aj pol dňa . Kresbu ale vždy chytil , skrčil a zapálil . Prečo to robil , vedel len on sám . Je to ako keď len vy sám chcete vidieť svoje obrazy z hlavy , nikde inde ich nechcete ukázať . Verejnosť je pre jednotlivca cudzinec a tá druhá postava tam kdesi vzadu , je človek ktorý buď neverí vám , alebo vy jemu . A tam najďalej je ona . Chce sa rozhodnúť : je to biela alebo čierna ? Čo spraví ? Vyčkával v kútiku duše tam kdesi vzadu a nechal to plynúť spolu s časom . Mesiace ubehli , prešlo pol roka , prešlo trištvrte roka a stále nič . Tabletky , ktoré začal brať mu nepomáhali a vždy sa to snažil dobre zahrať , je to okej , som v pohode , nič mi nieje , ideme ďalej . No to čo dusíš v sebe , časom vybuchne , tak ako vybuchol aj on . Všetky tie pocity , ktoré v sebe chcel ukryť a tajiť , vyhodil behom minúty von a bolo to horšie , ako keby to povedal ešte predtým . Telefón zapnutý , kdesi tam na ceste zavolal : linka je obsadená . Snažil sa dostať zo seba von všetko a zároveň udržať aspoň kúsok svojej osobnosti v tele . Hovoril tomu ako priatelia v hlave . Radil sa sám so sebou , občas zle , občas dobre, vždy to bol ten istý človek ? Nie !
Všetko to bolo podľa danej situácie . Nezdvíhala stále . Ten hnusný pocit v tele , smäd a cigareta za cigaretou ho nútili dostať to von . Preč z tela …
Zašiel za roh domu . Sadol si na zem a zapálil si ďalšiu . Plameň už takmer nestačil , za deň zhorelo toho mnoho . Hlavne on : z hrdla pociťoval tlmenú horkú chuť krvi , ktorá stúpala hore . Netušil čo s ním je . Vysvetlenie tela – odpor voči všetkému . Unavená tvár , ktorá bývala ešte rok predtým aspoň s malými známkami energie , zostarla .
Chcel jej predsa len povedať , že to pôjde napraviť . No vraj on s tým nič nespraví , vraj ona drží to žezlo v rukách , ktorým rozhodne . Modlitby ? Sú blázni . K čomu mu kedy pomohlo modlenie . Myseľ utekala a bolo jedno , či sa modlí , alebo len sedí a čumí do blba . V podstate stále premýšľal nad tým všetkým . Stačilo pero , papier a kopa cigariet ku káve . Vnútro utekalo opäť samo až kým nezmizlo . Do čiernej – Biela bola ona . Čierna klasika : tma v ktorej sa rád strácal pred pohľadmi ostatních . Chcel len nech to pochopí . Zdvihol telefonát a jediné slovo , ktoré vyslovil po tých dlhých mesiacoch : ,,Prepáč.´´
Za ? Za všetok ten čas , za neho , za ostatné prešľapy , nebolo to prepáč pre ňu . Bolo to prepáč preňho , no vyslovil to do telefónu . Keď už nevieš čo máš povedať , buď radšej drž papulu , alebo odíď … Mal na to ísť tak .
Depresie pokračovali ďalej , no bolo to už iné . Akoby to nebol on , akoby to tak nechcel ako predtým . Raz sa to zmení . Po raz je ale dva , potom je tri , štyri atď.
Buď biela alebo čierna , nič viac . Buď svetlo , alebo tma . Buď začiatok , alebo koniec .